kapitola 4. - Voľný Pád
20. 10. 2008
Cez veľké okná jedálne presvitalo jasnožlté slnečné svetlo. Astrix sedel pri stole a rozospato si natieral rožok maslom. Jedným uchom počúval, ako sa vedľa neho Daniel sťažuje na Kapitána, na chatky, na nabíjačku v izbe, na Kapitána, na dodávku, v ktorej sa viezli, na Kapitána a dokonca aj na rožky, čo boli na raňajky. „Pár dní to vydržíš.“ ozval sa Astrix, pokrútil hlavou a odhryzol si z rohlíka.
„Pätnásť!“ vyštekol naňho Dan mrzuto, „Pätnásť dní s tou mŕtvolou v jednej smrdutej chatke a pod dohľadom toho... tamtoho.“ dokončil Dan, divoko šermujúc rukami.
„Ale jeden už máš za sebou. A so záchvatom zúrivosti ťa aj tak nepustí. Radšej sa najedz.“ Astrix si hodil posledný kúsok do úst a pohol sa k východu. Jedáleň bola nízka, presne štvorcová budova. Pred ňou bola zastrešená terasa s niekoľkými lavičkami. Astrixovi sa nechcelo sedieť, tak sa prechádzal hore dolu po terase. Na jednej z lavičiek sedela Vilova banda, zahĺbená do akéhosi časopisu. Z lesa sa vynorila dodávka. V noci to nebolo vidieť, ale teraz Astrix zbadal, že je kompletne pomaľovaná rôznymi logami a nápismi. Začalo mu byť jasné, že na tomto ostrove sa ťažko nájde vozidlo, ktoré by nevyzeralo ako zo šrotoviska. Keď dodávku videl Vilo a jeho kumpáni, začali posmešne pokrikovať a pískať.
Dodávka sa natriasala ešte viac než predtým, ale tentoraz sa Dan udržal na mieste aj s rožkom, ktorý do seba ešte tlačil. Nig bol zavesený na ráme a pozeral von na cestu. Po chvíli sa ozval: „Pozor ľudia, toto bude husté!“ Dodávka nečakane zrýchlila, keď sa rútila dole kopcom. Pod kolesami buchotali kamene a všetci popadali v lavíc. Danov rožok sa mu kamsi stratil. Astrix vyskočil a zavesil sa na oceľový rám pod stropom. Hojdal sa ako bezvládna bábika pri zemetrasení, ale rozhodne to bolo lepšie ako nechať sa prevalcovať ostatnými.
Dodávka zastala kdesi v hustom lese. Prvý, kto vyskočil, bol Nig. Hneď za ním vyletel Astrix a v momente zdvihol hlavu. Stromy boli až absurdne vysoké. Pod nimi vládlo prítmie pretkané stovkami zelených a zlatých odleskov, pôda bola pokrytá hrubou vrstvou lístia. Z kabíny vyliezol Kapitán a nazrel dozadu na korbu. Všetic boli znova pováľaní po zemi a postupne vstávali a tackali sa von.
Kapitán spustil: „Toto je Vodorinský les a vaša vstupná skúška z orientácie. Postupne budete prechádzať kontrolnými bodmi. Na každom z nich sú dve písmená slova, ktoré tvorí heslo. Nájdete tam aj smer k ďalšiemu bodu. Skúškou prejdú tí, ktorí dokážu nájsť všetky písmená a cestu späť k dodávke.“
„A čo keď sa niekto stratí?“ ozvala sa Ema.
„Tak zakričíte. Možno sa to nezdá, ale v tomto lese je všetko počuť na kilometre. A navyše vás bude kontrolovať Hadonos.“ dodal Kapitán s úsmevom a ukázal na vrtuľník ktorý preletel ponad nich.
„Štart!“ zvolal Kapitán a decká sa rozbehli. Vzápätí na nich zapískal a zavolal ich späť.
„No, pozerám, že dnes už máloktorý mladý rozmýšľa. Nezabudli ste na niečo?“ spýtal sa a pozrel na nich.
Všetci začali premýšľať. Najskôr sa tvár rozjasnila Danielovi.
„Jáj! Už viem,“ vykríkol. Potom povedal iba: „Dovidenia!“ a znova sa rozbehol do lesa. Kapitán ho zavolal naspäť a Vilo s Nigom ho vysmiali.
„Nie, to nie je ono. Chcel som sa vás spýtať, ako sa chcete orientovať, ale necháme to tak. Tu máte kompasy a môžte vyraziť. Prvý bod je štyridsať metrov na západ“ povedal Kapitán a ponúkol im otvorený poľný kufrík.
Každý si zobral jeden drobný kompas. Astrix sa pozrel na ten svoj a vyrazil udaným smerom. Vilo spolu s Nigom a Thomasom sa rozbehli rovno za ním. Ani sa nenamáhali skontrolovať si smer. Ema bežala kúsok vedľa. Čoskoro narazili na úsek lesa, kde bolo množstvo popadaných a polámaných kmeňov, takže napredovali len pomaly. Astrix sa musel viackrát zastaviť, aby sa vyplietol z konárov nejakého kríka alebo preliezol veľký povalený strom. Ema mala oproti nemu niekoľko výhod. Mohla využívať užšie medzery, bola rýchlejšia a po jej veste sa konáriky šmýkali. Odrazu zastala a zohla sa po niečo na zemi. Pár sekúnd sústredene čupela a potom vstala a vystrelila iným smerom. Astrix dobehol na to isté miesto a pozrel dole. Medzi napadaným lístím ležal hárok papiera starostlivo zabalený do sáčku, na ktorom stálo: BU 80 sv.
Astrix to pochopil. B a U boli prvé dve písmená hesla a ďalší kontrolný bod mal byť osemdesiat metrov na severovýchod. Hodil pohľad na kompas a ráznym krokom sa pohol za Emou. Ona už tiež nebežala. Išlo predsa o orientáciu, nie o rýchlosť. Navyše terén bol zložitý a šprint cez neho sa nemusel vyplatiť.
Po chvíľke našiel Astrix už tretiu dvojicu písmen a začal rozmýšľať nad heslom. Kombinácia BUDEZI mu akosi nedávala zmysel. Členovia skupiny sa už nedržali jeden druhého, ale boli roztrúsení po celom lese. Podchvíľou niektorý pobehol, skontroloval si smer alebo pokrikoval na kamarátov.
Prečítal si štvrtú tabuľku. Pod písmenami M a A stál veľký krížik. Kúsok odtiaľ pobiehala Ema a obzerala sa na všetky strany. „Tá je posledná.“ pomyslel si Astrix a snažil si spomenúť akými smermi postupne išiel. Vrátil sa späť k tretiemu bodu, ale predchádzajúcu tabuľku nenašiel. Zostal po nej len kúsok roztrhnutého sáčku. Astrixa sa začala zmocňovať nervozita. Niekto ju musel odtrhnúť. „Počúvajte! Kto odšklbol tretiu tabuľku?!“ skríkol na najbližší strom. Po pár sekundách k nemu prišlo desať záporných odpovedí. „No tak nič. Je načase nasadiť orientačný zmysel.“ povedal si Astrix v duchu, hoci silne pochyboval, že niečo také má. Diktoval si predošlé údaje o smeroch a vzdialenostiach: „Osemdesiat na juhozápad, tridsať na západ, alebo päťdesiat a...“ v hlave si kreslil čiernobiely plánik a pomaly začínal mať jasno. Pozrel na kompas, obrátil sa na východ a prenikavo sa zadíval medzi stromy. Snažil sa zaostriť čo najhlbšie, ale do zorného poľa sa mu tlačili vetvičky a listy. V duchu sa zasmial, keď si spomenul na Feriho škúlenie do diaľky. Skúsil si zložiť okuliare. Zeleň sa rozplynula a sériu rozmazaných fľakov, ale Astrix sa ďalej uprene díval cez spleť konárikov, až mu nakoniec ustúpili z cesty a pustili nepatrný záblesk svetla. Slnečné svetlo odrazené karosériou dodávky.
Astrix sa s nádejou rozbehol za zábleskom. Ten miestami mizol a zase sa objavoval. Preskakoval padnuté kmene, preliezal kríkmi a odstrkoval každého, kto sa mu priplietol do cesty. Odleskov pribúdalo a obrysy dodávky boli čoraz zreteľnejšie. Medzi Astrixom a dodávkou bol už len malý rozvetvený strom. Zavesil sa na jeden z konárov a mocne sa rozhojdal. Na moment sa ho zmocnila obava, že sa neudrží a spadne na hlavu, ale potom sa vymrštil hore, odrazil sa nohami od konára a skočil. Vo vzduchu sa obrátil a pospiatky pristál na streche dodávky. Kapitán s Nikom stáli kúsok odtiaľ a vyvolávali na ostatvých do lesa. Astrix si vložil prsty do úst a skúsil zahvízdať, no tým, čo spravil, by nesfúkol ani sviečku. Hvízdanie mu nikdy nešlo a tak na Kapitána zareval: „Hej! Bude zima!“ Kapitán ho chvíľu hľadal očami, až potom s prekvapením zistil, že Astrix si pohodlne sedí na streche dodávky. Nik ho zbadal hneď a rozosmial sa.
„Tomu hovorím príchod. A počul som heslo, takže je koniec!“ pochválil Kapitán, keď Astrix zoskočil z dodávky. Pristál v drepe v jej tieni a všimol si malý predmet z lesklého červeného plastu, čo ležal v prachu. Na jednom konci bol vyrytý erb so strieborným krížom uprostred. Bol to Danov švajčiarsky nožík. Astrix zo zodvihol, vložil do vrecka a vykročil ku Kapitánovi.
Ďalšou skúškou mal byť test voľným pádom. Chlapci sediaci v roztrasenej dodávke sa dohadovali, čo tým Kapitán myslel.
Dodávka zastavila na okraji zrázu a Astrixa aj ostatných oslepilo slnečné svetlo. Vyliezli z dodávky. Astrix pomaly pristúpil k okraju a pozrel dole.
„Ako je to vysoké?“ spýtal sa kdesi za ním Vilo.
„Niečo vyše jedného poschodia.“ odpovedal Kapitán neurčito.
„Snáď si nemyslíte, že odtiaľto budeme skákať!“ zvolal Thomas, keď sa tiež pozrel cez okraj útesu. Astrix premýšľal. Musel existovať pôsob, akým by sa dalo bez ujmy na zdraví prekonať skoro päťmetrový pád.
Bol príliš hlboký. Musel si ho teda rozdeliť na dva menšie skoky. To znamenalo odraziť sa v polovici útesu a padať ďalej. V úvahách ho prerušila hádka medzi Kapitánom a Vilom.
„Tak potom je mi jedno či dokončím skúšku! Aký to má vôbec zmysel?“ vrčal Vilo.
„Tým sa zistí pomer odvahy a schopností. Je to dobrovoľné.“
„Aha, tak dobre. Má niekto chuť na samovraždu?“
Thomas a Nigel sa na Vilovej poznámke prihlúplo chechtali. Astrix vybral z vrecka Danov nožík a po chvíľke váhania si nazeral oba rukávy na mikine. Zložil si okuliare, omotal ich káblikmi prehrávača a hodil ich aj s nožíkom Danovi. „Podrž mi to.“ povedal a skočil z útesu.
Cez svišťanie vzduchu okolo uší počul niekoľko výrazov pre duševne chorých ľudí. Astrix v rýchlosti odhadoval, kde je asi polovica útesu. Keď sa k tomu miestu priblížil, kopol do skalnej steny.
Pád sa spomalil, ale kopnutie do steny Astrixa strhlo do obrátky. Teraz padal dolu chrbtom. To nebol ten najlepší spôsob pádu. V okamihu dopadol a zmizol v oblaku zvíreného piesku.
Náraz mu vyrazil dych, ale inak bol celkom v poriadku. Pristál v pieskovej dune a piesok mal úplne všade. Pohľad mal bez okuliarov zahmlený, no počul Kapitána a ostatných ako zliezajú po útese a bežia k nemu. Chcel sa postaviť a ukázať, že mu nič nie je, ale bránila mu v tom hrubá vrstva piesku, ktorá ho takmer pochovala zaživa. Podarilo sa mu aspoň vystrčiť ruku a veselo im zamávať. Kapitán mu ju schmatol a silným potiahnutím ho vyslobodil z pieskového hrobu.
Astrix si vytrel piesok z tváre a dôkladne sa oprášil.
„Si celý?“ pýtal sa Kapitán a pomáhal Astrixovi drvivými buchnátmi po chrbte.
„Asi mám... o čosi rovnejšiu... chrbticu.“ odpovedal Astrix, vykašliavajúc piesok pomedzi slová.
„No teda. Minule tu jeden skončil so zlomeným krkom. Dobre si si to vymyslel. To je pomer jedna k jednej.“ pochválil ho Kapitán no vzápätí stíšil hlas. „Vlastne som to nemyslel vážne.“ Potom mávol rukou: „Naspäť do dodávky. Švihom!“
Astrix sa chvíľu nedokázal rozhýbať. Len stál na mieste a pozeral hore na útes. Zdola vyzeral obrovský. Stále tomu nemohol uveriť. Tam odtiaľ skočil a nič sa mu nestalo. Dan mu prišiel vrátiť okuliare a pritom poznamenal: „Skonči s tým, lebo raz nebudeš mať šťastie a zabiješ sa.“ Bolo na ňom vidieť, že skrýva obdiv.
„Určite nie skôr ako ty.“ oplatil mu to Astrix, nasadil si okuliare a pohol sa za ostatnými.
Odviezli sa dodávkou späť do tábora a po obede dostali od Kapitána voľno až do večera. „Môžete oddychovať, skúmať okolie alebo sedieť v chatke a hrať karty. Na dnes končíme.“ vyhlásil v jedálni a spokojne sledoval, ako sa rozišli. Astrix sa usadil na lavičku pred jedálňou. Znovu vytiahol z vrecka prehrávač, vložil si slúchadlá do uší a započúval sa do svojej obľúbenej skladby. Na displeji naskakovali písmenká a pomaly sa posúvali ďalej. Astrix unavene pozoroval, ako behajú stále dookola. Po chvíli ho z toho začali bolieť oči. Vôbec nevnímal, ako si k nemu prisadol Nik a spýtal sa: „Čo počúvaš?“
Astrixovi trvalo pár sekúnd, kým si uvedomil, kto vedľa neho sedí a strhol sa: „Prosím?“
„Pýtam sa čo počúvaš.“ zopakoval Nik.
„Oxygen. Od Jarreho.“ znela odpoveď.
„Odkiaľ ho máš?! Ja to zháňam už... hrozne dlho.“ zaradoval na Nik a zobral si od Astrixa jedno slúchadlo. „Čo tam ešte máš?“
„Taký mix. Ani neviem, čo všetko tam je. Väčšinou techno. Inak samé vykopávky.“ rozprával Astrix. „A čo počúvaš ty?“
„Ja... čo príde pod ruku. Sean Paul, Outkast a DJa Fannika...“ vymenúval Nik na prstoch.
„Kto je DJ Fannik? Toho nepoznám.“ Spýtal sa Astrix.
„Ani nemôžeš. Budúci týždeň má prvý koncert.“ uškrnul sa Nik.
„Fakt? A kde?“ vyzvedal Astrix.
„Tu na Tigride.“ odvetil Nik a ukázal kamsi do lesa.
„To si vymýšľaš.“ zamračil sa naňho Astrix a začínal mať podozrenie, že ten DJ Fannik ani neexistuje.
„Veď uvidíš.“ usmial sa Nik a vrátil Astrixovi slúchadlo. Potom vstal a šiel do jedálne. Astrix len pokrútil hlavou a počúval ďalej.
Ďalšie dni boli pre Astrixa tie najzaujímavejšie v živote. V Danovi sa postupne striedali všetky stupne depresie a zúrivosti. Vždy, keď v jeho blízkosti zaznelo slovo kapitán, začal robiť podivné pohyby rukami, takmer akoby niekoho škrtil.
Postupne spoznávali celý ostrov. Vyzeralo to, akoby bol zbierkou bizarných prírodných úkazov a náročných kusov terénu. Na mape, ktorá visela na bočnej stene jedálne boli vyznačených deväť miest. To boli práve miesta, kde sa lezenie stávalo meraním síl. ň Každý krok tam prinášal prekvapenia. Okrem nich boli po celom ostrove zvláštne zákutia, na aké sa priemerný človek nedostane za celý život. Jedným z nich bola aj Litionská Stena.
V ten deň sa bola celá skupina kúpať na západnej pláži. Rovnaká pláž bola aj na východnej strane ostrova, no táto bola ukrytá pod obrovským útesom. V jednom mieste more zabiehalo až do ústesu a vyhrýzalo v ňom drobnú zátoku. Práve tam bola Litionská stena. Bola to strana útesu, ktorý padal priamo do mora. Kapitán len rozdal lezcom postroje a povedal im: „Vplávate do tej zátoky a uvidíte skalnú stenu, ktorá vychádza až hore na planinu. Držte sa v plytkej vode. Odliv práve začal slabnúť, takže by nemal byť problém dostať sa tam. V dolnej tretine steny sú pomocné skoby, potom už je to na vás. Držím palce, uvidíme sa hore.“ Astrix za ním chvíľu pozeral, no Kapitán sa bez obzretia vydal hore chodníkom na útes. Lezci si popripínali postroje a vošli do vody. Vilo, Tom a Nig občas plávali, občas sa brodili, dan sa brodil celú cestu tesne popri útese, kde mu voda siahala po kolená. Astrix tiež šetril sily, plával pomaly. Zato Ema vedela plávať výborne a bola v zátoke prvá. Astrix vošiel o niečo neskôr a hneď sa začal obzerať po pomocných skobách. Zátoka bola taká úzka, že v nej vládlo prítmie, len modrasté odrazy z vody tancovali po stenách. V stene bolo niekoľko širokých dier, kde sa dalo zastať a vydýchať sa. Skoby zatlčené v rúznych rozostupoch sa jasne leskli. ma sa snažila z vody vyskočiť na jednu z nich, no nemohla ju dočiahnuť. Astrix sledoval vlnky, ktoré sa rozbíjali o spodnú hranu skál. Počkal na správny moment, pohľadom našiel skobu a nechal sa vlnou vyniesť až k nej. Vtom sa zátokou rozľahol priškrtený kašeľ.
Ema sa nahltala vody. Astrix pozrel dole a zistil, že Ema sa nedokáže zachytiť. Stále zúrivo lapala po vzduchu a vlny sa jej bezcitne prelievali cez hlavu. Astrix chcel zoskočiť k nej a pomôdť, no niečo ho zastavilo. Mohol tam rovnako uviaznuť. Ema vedela perfektne plávať, a predsa to nezvládla. Astrix vedel plávať oveľa slabšie. Ema sa vymrštila nad hladinu a chcela sa nadýchnuť, no v tej chvíli ju zaplavila ďalšia vlna. Astrix to len zúfalo sledoval. „Utopí sa!“ napadlo ho, no potom vzduchom preletala šípka s lanom a zabodla sa do steny. Lano sa naplo a niekto sa po ňom pritiahol k Eme. Chytil ju a potom si ju zavesil cez plece. Keď vyliezol vyššie, Astrix videl, že je to Tom. V Astrixovi sa prebudil obdiv. Tom vytiahol Emu až do prvej z dier. Po chvíli sa Ema spamätala a udivene pozrela na Toma. „Čo robíš?!“ spýtala sa ho prenikavo. Tom otvoril ústa, no potom ich znova zavrel a pokrútil hlavou. Vyliezol ku svojej šípke, vykýval ju zo steny a nasadil späť do katapultu. Letmo zamieril a vystrelil šípku hore. Ema naňho nechápavo pozerala, až kým k nej nepriliezol Astrix.
„Mám dojem, že ťa zachránil.“ poznamenal a pokračoval ďalej. Ema si to nechcela priznať. Len zachmúrene vystrelila šípku a liezla hore. Nakoniec mlčky predbehla Astrixa a zostala sedieť na kraji útesu. Astrixovi sa chvíľu zdalo, že sa nervózne obzerá po Tomovi. Kapitán sa o ničom nedozvedel.
Po tomto zážitku Astrix zdolal Skalu Fénixa aj neprístupnú Žabiu hlavu. Mnoho ráz prekonával strach, a tiež Emine provokácie, keď ho zakaždým predbehla. Ale to, s čím bojoval najúpornejšie, bola jeho nesmelá povaha. Často sa držal v úzadí, keď sa ostatní predvádzali a potom si za to ukrutne nadával. Bil sa sám so sebou a bolelo ho to viac ako odreniny zo skál. Napriek tomu sa bavil ako nikdy predtým.
Na jedenásty deň popoludní bol zraz pri mape na bočnej stene jedálne. Kapitán im nadelil tú najväčšiu výzvu, akú mohol ostrov poskytnúť. Bola to siahodlhá výprava. Kapitán začal: „Akcia, ktorá začína zajtra ráno, sa nazýva Krížová cesta.“ Dan sa potichu zachechtal, hoci vôbec nebolo na čom. „Štart je tu.“ Kapitán sa dotkol malého červeného bodu na mape, označeného ako bod R. „To je bod Ráno. Na cestu vyrazíte pri východe slnka. Áno, to znamená, že budete vastávať skôr.“ dodal, keď Vilo otvoril ústa. „Potom pôjdete stále na západ, okolo Skaly Fénixa, kde bude prestávka,...“ Kapitánov prst putoval po mape. „...až sem. Do bodu P teda Poludnie. Dúfam, že je vám jasné, kedy tam máte byť. Po pauze na obed sa vydáte zase na západ až dorazíte do bodu V. Ideálny čas príchodu je pri západe slnka. To znamená, že na celú cestu máte vyše desať hodín. Každý dostane desiatu, minerálku, kompas a keďže si Feri myslí, že má meniny...“ Skupinou prebehol smiech. „Tak aj nejakú drobnosť od neho. Upozorňujem vás: Toto je akcia zameraná na vytrvalosť, absolútne nie je dôležité prísť do cieľa prvý.“
Skupina sa znova rozišla, ale Astrix zostal stáť a obzeral si mapu. Ostrov mal oválny tvar pretiahnutý zo severu na juh. Z oboch strán ho lemovali pláže, jedna čisto piesková, druhá s jemným štrkom. Južný cíp vybiehal do niekoľkých zálivov a ostrovčekov. Jedným s tých ostrovčekov bola práve Žabia hlava. V severnej časti sa vynímal vulkán obehnutý červenou čiarou. Aj na to mal Astrix čerstvé spomienky. Trasa, na ktorej skoro prišiel o chodidlá. Chodník Ohňa, kde z piesku vyskakovali plamienky. Oproti tomu je chôdza po žeravých uhlíkoch iba masáž. Astrixovi sa od plameňov chytili tenisky, ale nemohol zastaviť, aby si ich vyzul. Musel v nich najskôr prebehnúť na bezpečný povrch. Ten zážitok bol jeden z najhorších, ale bol vyvážený niekoľkými skutočne krásnymi. Astrixovi sa najviac páčila Zelená lagúna, kde voda menila odtieň podľa polohy slnka a počasia. Raz bola modrozelená, inokedy atramentovo modrá a večer sa odievala do červena. Na okraji kamennej pláne bol zas cíp lesa tvorený divokou oázou. Kým v celom lese rástli obroské stromy podobné topoľom, oáza bola plná paliem s jasno zelenými listami. Keď sa Astrix pýtal Kapitána, čo sú to za palmy, nevedel mu odpovedať. „Nikto neprišiel na to, aké sú to palmy. Nikdy nemali žiadne plody.“ vysvetlil mu Kapitán. Vtedy si Astrix uvedomil, aká jedinečná je Tigrida. Teraz stál pri mape a prechádzal prstom od jedného miesta k druhému, od jedného zážitku k ďalšiemu. Nakoniec našiel miesto, kde ešte nebol. Na opačnej strane sopky mu do očí udrel čierny trojuholník. Dračia Skala. V tom momente to vedel. Tú ešte nikto nezdolal.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.