kapitola 15. - Labyrint
20. 10. 2008
Lia sedela na zemi. Skrčená, s hlavou opretou o kolená. Ešte stále cítila ten zásah. Uprostred skoku k nej čosi priletelo, schmatlo ju za stehno a stiahlo na zem. Viac si už Lia nepamätala. Ak to bol živý tvor, musel ju nejako odniesť sem. Sedela v hlbokej tme. Na zemi okolo nej sa povaľovali kamienky. Jeden zdvihla a vyhodila do vzduchu. Keď sa vrátil, chytila ho a vyhodila znova. „Som ako ten kameň.“ pomyslela si. „Chvíľu som hore a potom spadnem. Vždy sa to pokazí a zas som dole.“ Rozčúlene vyhadzovala malý kamienok. „Keby to aspoň raz vydržalo!“ povedala si a vyhodila kamienok ešte raz. Tentokrát už naspäť nespadol.
Namiesto toho sa rozsvietil a ostal sa vznášať kúsok ned jej hlavou. Postupne sa k nemu pridávali ďalšie svetielka, stúpali zo zeme a farbili sa do rôznych odtieňov. Lia vstala a s úžasom to sledovala.
Svetielka veľmi rýchlo presvetlili celý priestor. Kamenné stĺpy a vysoký klenutý strop nápadne pripomínali gotický chrám. Ale toto dielo vytvorila samotná Tigrida. Studené kamenné steny oživovali spletené poplazy rastlín. Miestami dokonca vykúkali kvety. V jednej chvíli celá podzemná sieň hrala tisíckou farieb. Vzápätí sa vzduchom predral hlboký zvuk a Lia sa mimovoľne zachvela. Všetky svetielka zmenili farbu na modrú. Sieň trochu potemnela a rohy sa stratili v tieni. Lia urobila váhavý krok vpred. Zrazu znehybnela. V tme pri stene sa čosi zalesklo. Padajúca kvapka vody.
Zo stropu začalo pršať. Tak to vyzeralo z jej pohľadu. V skutočnosti však kvapky padali len na určité miesta. Postupne sa rozbíjali o podlahu a stavali naprieč sieňou vodný múr.
Lia natiahla ruku, aby sa kvapiek dotkla. Voda bola jej živlom a ligotavým kvapkám nemohla odolať. Jedna z nich jej dopadla do dlane. Rozpadla sa na niekoľko menších a potom sa stratila. Liu zasiahol čudný pocit. Na chvíľu sa jej zmocnil závrat a ruku bleskovo stiahla. Všetko okolo nej sa zrýchľovalo. Kvapky padali tak rýchlo, že ich ani nebolo vidieť. Rozdvojovali sa a množili. Uprostred siene akoby z ničoho vyrástol vodopád. Svietiace kamienky pred kvapkami unikali a hrnuli sa do tmavých rohov.
Vodopád sa spomalil, zavlnil a potom celkom stuhol. Bolo z neho obrovské zrkadlo. Lia zažmurkala a pozrela na svoj vyplašený odraz. Osoba v zrkadle na ňu civela rovnakými prekvapenými očami, mala rovnaké bledé nohavice pod kolená a čierne tričko s motýľmi.
Vodné zrkadlo sa nepatrne zavlnilo. Odrazy svetielok lietajúcich vzduchom zhasli, hoci tie skutočné svietili ďalej. Lia pristúpila bližšie a zblízka sa zahľadela na odraz svojho trička. Zdalo sa jej, že sa motýle na ňom hýbu. Trepotali krídlami akoby od strachu a zmenšovali sa. Zdesene pozrela na svoje skutočné tričko. Motýle boli na svojom mieste a nič sa s nimi nedialo. Zrkadlo neodrážalo veci také aké boli. Niečo s ním nebolo v poriadku. Lia sa doňho znova pozrela a prepadol ju strach. Jej dvojníčka mala okolo krku šnúrku, tak ako Lia ale na jeho konci nebol nijaký delfín. Len maličký kovový krúžok, na ktorom mal visieť.
Lia si všimla ešte jeden rozdiel. Zložila si z chrbta batoh a natrčila ho proti zrkadlu. Jej odraz robil to isté, ale vystieral jej naproti len bledé ruky. Lia odložila batoh nabok. Musela sa z tej prekliatej siene dostať. Pomaly obišla tri steny a dúfala, že nahmatá východ, dvere alebo bránu, ktorá by sa dala otvoriť. Márne.
Štvrtú stenu teraz tvorilo vodné zrkadlo. Bola si istá, že sa objavilo naschvál krížom cez sieň, aby ju odrezalo od východu. Rovnako bola presvedčená, že východ je na opačnej strane siene, tej za zrkadlom. Sieň vyzerala rovnako ako predtým, lebo ilúzia v zrkadle dotvárala jej obraz.
Lia pristúpila k zrkadlu a dotkla sa jeho povrchu. Uhýbalo sa pred jej prstami rovnako ako vodná hladina. Prebehlo po ňom niekoľko kruhov a opäť sa ustálilo. Odraz sa však menil ďalej. Liina dvojníčka tiež strčila ruku do zrkadla, no potom ju so smutným výrazom odtiahla. Jej prsty spriesvitneli a zmenili sa na vodu. Postupne sa jej celá ruka roztápala a dopadala na podlahu pomalým prúdom. Lia to zdesene sledovala. Celý jej odraz sa menil na kvapky vody a zosúval sa na podlahu. Ako posledné zmizli smutné oči, ktoré dopadli do priezračnej kaluže. Lia bola otrasená. Stála pred zrkadlom, v ktorom nebol jej odraz... Pozrela na svoje ruky. Obe boli celé a v poriadku. Bola to len hrôzostrašná ilúzia. Alebo nie? Lia sa zlhboka nadýchla. Pomaly, s námahou vytlačila z mysle strach a ponorila sa do zrkadla.
Astrix sedel na pahorku nad bludiskom, ktorého okraje sa strácali v nedohľadne, a váhal. Ak do neho vkročí, nikdy sa nemusí vrátiť. Možno sa ani nechcel vrátiť. Rozhodne nie bez nej. Spomenul si na bludisko v komixovej knižke. „Drž sa stále jednej strany.“ radila mu Lia. „Áno. Jednej strany. Tigrida má dve strany. Budem sa držať tej skutočnej.“ povedal si Astrix. Rázne vstal a pobehol kúsok dole kopcom. Potom sa zarazil a zavolal: „Kania!“ Obrátil sa a pozrel na dieru, ktorou prišiel. Pre draka bola priúzka.
„Kania...“ To už nebolo zavolanie, bol to slabý vzlyk. Jeho priateľov stále ubúdalo a jeho úloha sa mu zdala čím ďalej, tým ťažšia. Prišiel k vysokému trávnatému múru a sťažka sa oň oprel. Vetvičky boli vlhké a studené. „V tomto svete nikdy nevyšlo slnko.“ prebleslo mu hlavou. Zahľadel sa ponad pahorok do diaľky. Slnko sa stále plazilo po obzore. „A ani nikdy nevyjde.“
Prešiel popri stene až k miestu, kde v nej bola medzera. Jeden z nespočetných vchodov. Nazrel do labyrintu. Chodby sa tahali neuveriteľne ďaleko, skrúcali sa do slimákov a zbiehali do rázcetí. Astrix sa pohol a pevným krokom sa vybral po ceste, ktorá sa tiahla bez odbočenia najdlhšie. Medzi živými plotmi vládno chladné prítmie a mokrá tráva pod nohami sa šmýkala.
Astrix prešiel niekoľko rázcestí. Nevedel ako dlho to trvá, no bolo mu to jedno. V labyrinte sa čas očividne nehýbal. Vietor z času na čas zavial silnejšie a Astrix sa vždy zvrtol, keď začul podozrivý šuchot. Celé bludisko vyzeralo ako vymreté. Astrix si v hlave stále opakoval Liine slová: „Drž sa stále jednej steny. Časom vyjdeš z každého bludiska.“ Stále kráčal popri múre vľavo a zatiaľ nenarazil na žiadnu slepú uličku. Napriek tomu v ňom neustále rástlo napätie. Za každým rohom čakal úder od Pútnika. Od vtáka, ktorého nemohol zazrieť. V bludisku sa vôbec nič nedialo. Živé ploty boli všetky rovnaké, len v niektorých boli vrastené purpurové rastliny podobné viniču, ktoré akoby ani nechceli rásť. „Nemohol by byť Pútnik jednou z nich?“ pýtal sa Astrix sám seba a hnevalo ho, že nemôže získať odpoveď. Napriek tomu kráčal ďalej.
O niekoľko rázcestí ďalej sa zastavil. Konečne sa v ňom ozvala iskra nádeje. Na dlhé steblo trávy, čo trčalo nad ostatné, zosadol jasnomodrý motýľ. V tme pod plotom priam žiaril. Astrix rozmýšľal, čo môže ten motýľ znamenať. Mohol to byť samotný Pútnik, nejaké znamenie, možno obyčajný motýľ, čo sa zatúlal do medzisveta. A možno niečo úplne iné.
Lia preliezla vodnou stenou. „Rozhodne nie je z vody.“ pomyslela si, keď zistila, že na nej nezostala ani kvapka. Rozhliadla sa a zistila, že je späť v sieni. Ale určite nie na druhej strane. To protivné zrkadlo ju nejako obrátilo a poslalo nazad. Stála na tom istom mieste ako predtým, ale niečo sa zmenilo. Jej batoh, ktorý odložila kúsok veďla, zmizol. Lia sa vzdorovito obrátila tvárou k zrkadlu. Vzápätí sa sa zarazila a jej ostrý hlas sa rozľahol sieňou. „Čo robíš? Čo majú znamenať tie kúzla?!“ Miesto jej odrazu v zrkadle stála Sinion. Jej tvár nymfy sa pomaly roztiahla do hrozivého úsmevu. V jej očiach sa mihla nepatrná iskra.
Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa vodné zrkadlo zachvelo a odtrhlo sa zo stropu. Lia vydesene cúvla o niekoľko krokov, no videla, že nemá ako utiecť. Obrovská vlna vody spadla priamo na jej hlavu a rozpleskla sa po širokej podlahe siene. Vyzerala akoby nemala konca. Vody rýchlo pribúdalo a omráčená Lia zovrela v dlani svoj prívesok. Stopercentne tam bol. Maličký delfín, ktorý sa jej zdal taký slabý, a v ňom jej magická sila.
„Už raz si ma chcela utopiť.“ povedala v duchu nymfe. Okolo jej hrdla sa zlieteli modré iskričky. Vnorili sa jej do pokožky na krku a Lia nabrala do úst vodu. Keď mohla dýchať, otvorila oči a znova zaujala bojovný postoj.
„Voda je mojím živlom!“ Delfín na jej krku sa rozžiaril.
„Teraz sa ale netopíš vo vode.“ ozval sa pokojný hlas kdesi v Liinej hlave. Konečne dostala odpoveď, no ani trochu sa jej nepáčila. „Topíš sa vo vlastnej neistote. Tá môže byť rovnako vodou, ako aj vzduchom alebo... ohňom.“ vravela nymfa hrozivým tónom. Lia v duchu zaúpela. Oheň bol Astrixov živel. Sinion o ňom určite vie.
Vo vode sa objavila zelená žiara. Rovnaký bledý mrak, ako vtedy pod Žabou hlavou. V momente sa Sinion vznášala vo vode kúsok od nej a neúprosne jej hľadela do očí. „Už nepatríš do skutočného sveta.“ Snažila sa zavŕtať do jej mysle ako červík do jablka. Lia s tým bojovala, no sila nymfy bola väčšia. V Liinej hlave sa začínali vynárať obrazy. Fialové more sfarbené západom slnka, pobrežie pozlátené slnečnými lúčmi, potom zaprášená jedáleň a Kapitánova prísna tvár. Sinion z nej ťahala všetky spomienky na Tigridu.
Lia uvidela vysoké stromy Vodorinského lesa a oblaky rozhádzané po oblohe. Obloha zbledla, potom zase stmavla a Lia videla vychádzajúce slnko. „Nie!“ zvolala Lia a zúfalo sa snažila vytlačiť Sinion zo svojich spomienok. Bolo to presne to zvláštne ráno. Objavila sa Astrixova tvár. Najprv usmiata, potom prešla do sústredeného výrazu. „Nie! Prestaň!“ kričala Lia na prízrak pred sebou. Nymfa sa vznášala vo vode so zvihnutými rukami. Jej tvár zalievalo zelené svetlo, ktoré vyžaroval jej prívesok. Mal tvar hada, pomaly sa otáčal a vysielal na Liu pásy trblietavého dymu. Tie sa jej obtáčali okolo hlavy a vyťahovali z nej vzácne spomienky. Astrixov obraz sa vznášal medzi nimi a neprestajne sa vlnil a preskakoval z miesta na miesto. Astrix zapálil plameň a spravil do piesku prvý ťah. Lia to musela zaraziť. Vrhla sa na Sinion, ponorenú do hlbokého tranzu a z celej sily ju kopla do hrude. „Prestaň! Vypadni z mojej hlavy, z môjho života! Strať sa!“ zvreskla a zaťala päste. Vo chvíli, keď jej do rúk vletela magická energia, sa zahnala na Sinion znovu a pritlačila ju k podlahe silným prúdom vody. Sinion pokojne ležala na dne a usmievala sa hrozným zákerným úsmevom.
„Myslíš, že ma môžeš zabiť? Poraziť ma?!“ prehovorila dýchavičným hlasom. „Ty mi nemôžeš urobiť nič!“ ozvalo sa a nymfa sa zmenila späť na svietiaci mrak. Ten sa uvoľnil zo zajatia vodného prúdu a preletel Liiným telom. Lia zhíkla. Nie od bolesti, ale od šoku. Cítila, ako jej hmlistý tieň preliezol srdcom a čosi z neho vytrhol. Jej prívesok v okamihu zhasol. Tieň ju vytiahol ku stropu a vyhodil hore. Lia vyletela do chladného vzduchu a prekvapene vyvalila oči. Myslela, že zletí späť do vody, no miesto nej tam bol tmavý trávnik posiaty drobučkými kvapkami rosy.
Liu napadla jediná vec. Napla ubolenú myseľ a spojila ruky. Sústredila sa ako len mohla. Medzi jej dlaňami zažiarilo svetlo, no bolo slabšie než kydykoľvek predtým. Keď ich roztvorila, sedel tam krásny motýľ s dlhými modrými krídlami. Zmätene nimi zatrepotal. „Leť za Astrixom. Musíš ho nájsť a varovať ho!“ šepla mu Lia. Motýľ vyletel do vzduchu a Lia za ním unavene pozerala. „Povedz mu, že žijem. Povedz mu to a priveď ho ku mne.“ pomyslela si a zničene sa oprela o živý plot. Chcela vziať do ruky svoj prívesok, ale ostala z neho len šnúrka. Do očí jej vrazili slzy a rozkotúľali sa jej po lícach. Stratila všetku silu. Nymfa menom Sinion jej ju dala a rovnako náhle zasa zobrala.
Astrix sa opatrne zohol k motýľovi. „Kto ťa poslal?“ opýtal sa ho potichu, aj keď z toho mal veľmi čudný pocit. Rozprávať sa s motýľom? Inú možnosť však nemal. Bludiskom preletel závan vetra a motýľ sa zdvihol zo stebla, na ktorom sedel. Začal Astrixovi oblietať okolo hlavy. V tej chvíli Astrix konečne začul jej hlas: „Leť za Astrixom. Musíš ho nájsť a varovať ho.“ Astrix sa usmial. Takže Lia je v poriadku. Vyslala za ním motýľa, aby ju našiel. Astrix sa vystrel a pozrel kamsi do diaľky. Vedel, že Liu nájde, nech je akokoľvek ďaleko. Keď od nej až k nemu priletel maličký motýľ, musela byť veľmi blízko. Motýľ zosadol na Astrixove rameno a Liin hlas sa ozýval ďalej: „Povedz mu že žijem. Povedz mu to a priveď ho ku mne.“
Vzápätí motýľ vzlietol a vybral sa do dlhých chodieb bludiska. Astrix bežal za ním. Pár krát sa mu mokrá tráva pod nohami šmykla a skoro spadol na zem. To si nevšímal. Čím rýchlejšie pobeží, tým skôr ju nájde a tým skôr skončí jeho otravná samota.
Motýľ z ničoho nič preletel ponad živý plot. Astrix sa bál, že ho stratí z dohľadu. Vyskočil najvyššie ako vedel a zachytil sa o tenké vetvičky. Boli ostré, škriabali ho a lámali sa. Astrix rýchlo šplhal hore, skôr než sa plot pod ním ohne a zhodí ho späť. Konečne vyliezol až hore a prevalil sa cez vrchol. Na druhej strane spadol do trávy a okamžite hľadal motýľa. Po chvíľke ho uvidel a stuhol.
Astrix ležal na zemi. Pred ním stál muž v tmavom plášti. Ten plášť bol poskladaný z niekoľkých rôznych kusov odevu. Okolo krku mal vysoký golier a na hlave široký klobúk, ktorý mu zakrýval vačšinu tváre. Spod neho mu miesto vlasov trčali úzke orlie perá. Jednu ruku mal zabalenú do plášťa a v druhej zvieral modrého motýľa.
Astrix bleskovo vstal a rázne sa spýtal: „Kto si?!“ aj keď mu to bolo jasné. Pred ním stál Pútnik a vyzeralo to, že ho niečo hnevá.
„Vidím, že je tu príliš veľa bytostí, ktoré nepoznajú svoju cestu.“ prehovoril zachrípnutým hlasom, akoby mal v hrlde dieru. „Tak by si mohol niektorým pomôcť!“ odpovedal Astrix podráždene. Motýľ v Pútnikovej ruke mu pripomínal, aby to s bojovnosťou nepreháňal.
„A bytosti, ktoré si sú svojou cestou až príliš isté.“ pokračoval Pútnik bez mihnutia oka. Mal pravdu. Astrix nemal vôbec dobrý pocit z tónu, akým to Pútnik hovoril. Z jeho hlasu zaváňala chladná zlosť, čosi ako závisť a túžba po pomste. Astrix to všetko cítil.
„Povedz, kto ti ublížil? Možno ti dokážem...“ navrhol pomaly, aby mu Pútnik porozumel.
„Ty mi nepomôžeš!“ zachripel, očividne najhlasnejšie ako dokázal. Pritom pohol druhou rukou a tá mu vykĺzla z plášťa. Mal ju o niečo kratšiu, než by mala byť a nechutne zelenú. Vzápatí si ju schoval späť pod plášť.
„Ako Pútnik nesmiem nikdy ukončiť svoju cestu! Nikdy nesmiem nájsť svoj pravý život, svoju podobu... takú stálu, akú má tento motýľ.“ Zdvihol si ruku s motýľom pred oči a roztvoril ju. Motýľove krídla sa chveli, ale nevzlietol. Pútnik sa smutne zaškeril a zahundral: „Má život a telo, hoci je obyčajným symbolom. Má všetko, čo som ja nemohol získať. Vidíš ho, Astrix? Rovnako ako ty cíti, kto som.“ Astrixa z ničoho nič striaslo.
Pútnik si zložil široký klobúk. Jeho tvár bola rovnako ako jeho plášť zložená z častí, ktoré k sebe nepatrili. Tvár mal mladú a hladkú, ale jeho dlhé vlasy boli výrazne šedivé. Jedno obočie mu chýbalo a to druhé sa mu strácalo až za uchom. Mal vpadnuté, no iskrivo žlté oči, ktoré sa podobali na mačacie, s úzkymi zreničkami. Jeho nos bol častejšie zobákom a bolo to na ňom vidieť. Astrix sa najprv pohol, aby utiekol. No motýľ v Pútnikovej ruke mu pripomenul, kde je jeho nádej. Pútnik videl jeho nervozitu a usmial sa. Vyzeralo to horšie ako hororová maska. Nebol to veselý úsmev, aký Astrixovi dokázala poslať Lia. Bola pološialená grimasa, v ktorej sa miešalo niekoľko celkom protichodných pocitov.
Pútnik sa naňho prenikavo zadíval: „On mi všetko zobral. Majster.“ Už nejako musel zistiť, že ho sem poslal Majster. „Ako to myslíš?“ odpovedal mu otázkou Astrix. Stále neuvoľnil svoj hrozný výraz. „Tento ostrov bol kedysi dávno pustý, len skala v mori. Každý spln sa tu schádzali čarodejníci a magické bytosti.“
„To je pekné, ale teraz mi to nepomôže! Ja...“ skočil mu do reči Astrix, no Pútnik sa nedal odbiť. „Boli sme vtedy len obyčajní bratia.“ pokračoval neochvejne, „Ja a on, medzi čarodejníkmi sme sa vzdali mien, mali sme spoločné šťastie. Lenže jemu sa príliš páčili nymfy z ostrovov. Čarodejníci starli a vymierali, až kým sa ich spoločenstvo nerozpadlo.Ostalo len ich sídlo.“ Pútnik sa zahľadel kamsi na obzor. Na západe sa v lúčoch nízkeho slnka ligotalo niekoľko tmavých veží. „Majster však nedokázal dať jednej z tých nýmf zbohom. Presvedčil ju, aby s ním zostala na ostrove a pomenoval ten ostrov po nej. Tigrida.“
Astrix v tej chvíli začal vážne počúvať. Pútnik sa naňho stále meravo pozeral. „Mal s ňou dcéru a rozhodol sa, že ostrov bude domovom jeho rodu. S pomocou jej mágie vytvoril krásny les a kúzelné miesta... ale nevedel jednu dôležitú vec. Nymfa tak dlho odlúčená od svojho rodného ostrova začala slabnúť a nakoniec umrela.“ Kdesi hlboko v Pútnikových mačacích očiach sa zaiskrila krutá radosť. „Majster jej urobil pomník. Kruh rodiny, v ktorom budú navždy horieť životy jeho priateľov. Tiež rozdelil jej magickú silu do štyroch orbov. Jeden mala nosiť jeho dcéra. Ďalšie tri sú určené ľudom, ktorí sem prídu.“ Astrix váhavo otvoril ústa, no Pútnik mu hneď odpovedal: „Áno. Tušil, že raz prídu obyčajní ľudia. Aj preto im nijako nezabránil usadiť sa tu a pokojne sa stiahol do podzemia. Sinion mu to stále nevie odpustiť.“ Pútnik sa sťažka nadýchol a pozrel kamsi do živého plota. „Všetko šťastie si zobral pre seba. Dal mi iba miesto v tom jeho kruhu... Ja som stratil všetko, keď odišli poslední čarodejníci.“ Potom sa znova zahľadel na motýľa vo svojej dlani.
Astrix v momente zistil, čo chce Pútnik urobiť, no už bolo neskoro. Okamih zaváhania a jediný drobný pohyb. Pútnik sa potichu nadýchol a fúkol na maličkého motýľa na svojej dlani. Vdýchol doňho svoju studenú zlosť, ten najsilnejší jed. Motýľove krídla sa ešte raz zatrepotali a potom sa rozplynuli ako dym zhasnutej sviečky. Modré a čierne zrnká piesku sa rozsýpali po Pútnikovej dlani a padali tenučkým prúdom na zem.
Astrix už ani necítil, ako sa mu podlomili kolená. Jednoducho klesol do vlhkej trávy a skleným pokľadom sledoval miesto, kde zmizol Liin krásny modrý motýľ, premenený na zrnká piesku. Po chvíľke zdvihol hlavu a pozrel Pútnikovi do tváre. Pútnik zdvihol svoj klobúk a znovu si ju zakryl.
„Tvoj plameň neklamal.“ Povedal Astrix, napoly vzdorovito, napoly zničene. „Bol modrý.“
„Presne tak. Už čoskoro získam všetko, čo mi tak dlho mágia odopierala. Všetko, čo mi chýbalo. To všetko získam späť!“ vravel Pútnik víťazne. „Pochop to, Astrix. Máš posledný orb, ktorý potrebujem. Majstrov rod prežije do ďalšej generácia a Tigrida bude znovu jednotná.“ Pútnik zrazu rozprával vľúdne a pokojne. Astrix zovrel v dlani svoj orb. „Myslíš, že toto je k tomu jediná cesta?“ namietol a pomaly vstal. Mal pocit, že ho od zúfalstva bolí celé telo. Stále zvieral svoj prívesok. V hlave mu vírili pochybnosti. „Je Majster skutočne len jeden z bratov? Sinion a Pútnik... Majster im obom ublížil. Vlastnej rodine...“ Astrixa bolela hlava a Pútnik sa naňho pozeral ako stelesnenie pravdy. Zrazu mu chcel veriť. Chcel mu pomôcť a skončiť spor medzi oboma stranami. Vtedy tráva kdesi za ním zašuchotala. Bludiskom sa rozľahol jasný hlas.
„Astrix!“ vykríkla Lia a podišla k nemu. Pútnik na ňu krátko pozrel a potom sa sklonil. Vzápätí sa na jeho mieste zjavil vták s tmavým perím. Naširoko rozprestrel krídla a odletel veľkým oblúkov v ústrety ospalým slnečným lúčom.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
