kapitola 11. - Žabia hlava
20. 10. 2008
Odvtedy Astrix nemohol Emu nikde nájsť, ani nepočul vietor podobný šepotu. Namiesto akcií uprednostňovala dlhé prechádzky živým Vodorinským lesom. Počúvala jeho pestré prostredie a poddávala sa mágii ostrova. Astrix sa bál, či jej nepreskočilo, no Lia mu to vyčítala.
Onedlho ich čakal ďalší tvrdý oriešok. Žabia hlava. Okrúhly kus kameňa, navrchu plochý, s dvoma výstupkami, čo sa podobali na oči. Bol pod úrovňou útesov, skrytý v hlbokej zátoke. Útes padal do mora priamo zhora, nebolo sa tam kde zachytiť a Žabia hlava bola miedzi jeho kolmými stenami. Preto bolo tak náročné sa dostať na jej vrchol.
Doskočiť z útesu sa tam nedalo. Ani Astrixa by nenapadlo to skúsiť. Zdola sa tiež vyliezť nedalo, nebolo odkiaľ. Jediný spôsob, ako sa dostať na vrchol Žabej hlavy, bol nebezpečný a podľa niektorých adeptov aj šialený.
Museli si zhora z útesu vystreliť šípku tak, aby držala. Pri takom uhle dopadu sa to nikomu na prvýkrát nepodarilo. Za tým však prišla ešte horšia časť. Mali zoskočiť dole do zátoky a skobami sa zachytiť steny, skôr než dopadnú do vody. Bola to jediná akcia, pri ktorej musel Astrix bojovať so skutočným strachom. Nebál sa výšky. Bál sa rizika, aké ho živote nestretlo. To bolo s predošlou skupinou.
Tentoraz bol na to pripravený, hoci vedel, že nezabráni obavám, aby mu triasli prstami. Lezci sa zoradili na okraji útesu a zvažovali svoju odvahu. Partia športovcov si v tichosti chystala postroje. Navzájom si kontrolovali popruhy a rozdelili si skoby. Astrix v sebe rovnako hľadal hranicu medzi odvahou a bláznovstvom. Na moment si spomenul na skúšku voľným pádom. Pozrel na Liu. Čupela na kraji útesu s rukami na kolenách a mračila sa dole. S toľkými popruhmi na pleciach a bokoch vyzerala oveľa divšie ako inokedy. Ten dojem umocňovali aj dve lesklé skoby, ktoré mala za opaskom. To Kapitán ich pri prvej inštruktáži nazval skobami, no podľa Astrixa vyzerali takmer ako nože. Lia postupne vycítila jeho pohľad a po pár sekundách naňho pozrela tiež. „Skutočne to vyzerá ako žaba.“ povedala, keď odtrhla pohľad od skalného masívu, na ktorý sa mali vyštverať. Okrem toho jej Astrix rozumel ešte jedno. „Chcem mať istotu, že to dokážem,“ vravela mu očami. „Všetci sú nervózni. Pozri.“ vykĺzlo Astrixovi. Lia na nikoho ani nepozrela. „Ja nie som.“ Zdvihla katapult a vystrelila šípku. „Aj toto bude jedna obrovská sranda!“ zvolala nahlas a skočila.
Astrix ju chcel zastaviť, ale nestihol to. Vedel, že zhora z útesu sa vystrelená šípka poriadne nezachytí. Lia to ale nevedela. Astrix v zlomku sekundy skočil dole a vystrelil šípku nižšie, do steny. Tam narazila kolmo a zabodla sa do kameňa celým hrotom. Astrix zletel dlhým oblúkom, chytil sa steny a pozrel dole.
Hodný kus pod ním padala Lia a snažila sa zachytiť. So skobou v každej ruke šermovala a znažila sa zaseknúť do skalnej steny. Astrix jej veril. Napriek tomu mal zlý pocit. Jej lano sa sťahovalo a začalo kopírovať oblý tvar steny. Lia sa ešte raz pokúsila zachytiť. Skoba jej vykĺzla z ruky a zostala zaseknutá v skale.
Astrix s narastajúcou obavou sledoval jej lano ako sa plazí po stene kúsok od neho. Vtom sa náhle naplo a vzápätí znova uvoľnilo. O zlomok sekundy Lia dopadla do vody. Astrix pozrel hore. Slnko ho oslepovalo. Ostatní tiež začali skákať. V momente keď jeden z tieňov preletel cez Astrixovu tvár, Astrix si medzi nimi všimol drobný odlesk. Oproti slnku sa ligotal malý kúsok kovu, rýchlo padajúci dole. Liina šípka sa odtrhla.
Musel to lano zachytiť. Odrazil sa od steny, preletel na miesto kde sa šmýkalo jej lano a chytil ho jednou rukou. Druhou sa oprel o stenu. Lano sa šmýkalo hrozne rýchlo. Keby nemal rukavice, už by mu spálilo ruku. Napriek tomu sa ho snažil spomaliť. Náhle priletel kovový hrot, preletel mu rukou a rozrezal dlaň. Astrix sykol od bolesti a lano mu ušlo. Cez rukavicu mu presakovala krv. Kútikom oka zbadal kruhy na vode. O chvíľku sa odtiaľ Lia vynorí.
Medzitým si stiahol rukavicu zo zranenej ruky a prezrel si ranu. Bola hlboká a dosť krvácala. Rukavicu si vopchal do vrecka a s menšou námahou si odtrhol kus rukávu. Doňho si zavinul ruku a čakal, kedy sa Lia vynorí. Vysoko nad ním sa zabodávali šípky lezcov. Pochytali sa steny, niektorí vyššie, niektorí nižšie, niektorí tesne nad vodou. Keď si všimli bubliny a plávajúce lano, značne to nimi otriaslo. Astrix sa opieral o stenu, držal si ruku a neodtŕhal pohľad od hladiny. Stále na ňu vylietali bublinky, no lano sa stočilo v ozrutnej slučke a kleslo ku dnu. „Tá musí mať zázračné pľúca.“ presviedčal sám seba. Potom sa začal čo najrýchlejšie spúšťať dole.
Kým sa spustil nad hladinu, všetky bubliny sa rozplynuli. Do očí sa mu tlačili slzy a miešali sa s potom. Mal ju zastaviť. Aj on mal so Žabou hlavou problémy. Keď Lia spadla na Fénixovej skale, neuvedomil si to. Mala príliš veľkú smolu na niečo takéto. Od zlosti na seba samého stlačil päste, no prudké štipnutie mu pripomenulo pozeranú dlaň. Rozmýšľal, čo urobí. Musel sa ponoriť tam dole a nájsť ju, skôr než sa utopí.
Práve sa chystal odopnúť si postroj a skočiť do vody, keď sa stalo niečo zvláštne. Najprv to nebolo vôbec nič. No potom sa ozvali hlboké zvuky, vychádzajúce odkiaľsi spod hladiny. Ako postupne silneli a naberali na výške, rovnako silnela Astrixova nádej. Zdalo sa mu, že vo vode prebleskujú drobné svetielka. Ten zvuk bol neuveriteľne krásny. Až pochvíli si Astrix uvedomil, že tvorí melódiu. Ako zbor víl spievajúci ódu plnú víťazstva. Astrixovi sa niečo nepozdávalo. Nenamýšľa si to, aby sa cítil lepšie? Nie je to len ilúzia? Potom sa však melódia zvýšila do nadpozemského nápevu a Astrix stratil pochybnosti. Tu úradovala vysoká mágia, tým si bol istý. Z hladiny sa zdvihol vodný stĺpec a skrútil sa do ladnej elipsy, akoby mu hovoril „Neboj sa.“ Astrix sa už nebál.
Keď Lia videla, že sa memôže zachytiť, otriasla ňou vlna zmätku. Začala zvažovať, čo sa stane, keď spadne do vody. Určite nebola studená, no Liu skôr desil ten náraz. Pár metrov nad hladinou privrela oči. Tie boli najcitlivejšie. Vtom si spomenula na to, že je pripútaná k lanu. Kým ho stihla odopnúť, lano sa naplo a odtrhlo jej karabínu z opasku. Potom dopadla do vody, oveľa jemnejšie ako pôvodne očakávala. „Fajn.“ pomyslela si, keď zistila že ju nič nebolí.
Chcela rýchlo vyplávať na hladinu, no niečo ju zaskočilo. Vo vode blízko nej sa čosi hýbalo. Akoby sa tieň nejakej veľmi štíhlej osoby mohol odtrhnúť a samostatne plávať. Bol to len tmavý fľak, čo sa predieral pomedzi tisíce bublín. Potom zbledol, až ho takmer nebolo vidieť a vzápätí sa rozsvietil. Vlastne iba poslal do priestoru okolo seba more drobných odleskov. Čo Liu prekvapilo ešte viac, bol hlas ktorý sa pritom ozval. Bol to čudne zafarbený hlas, akoby zložený z mnohých iných hlasov.
„Neľakaj sa. Prichádzam za tebou. Tento ostrov ťa potrebuje.“
Lia to napriek vode počula jasne. Ale potrebovala sa nadýchnuť. Obrátila sa v svetlu na hladine urobila záber. V tej chvíli sa svietiaci fľak prihnal k nej a celkom ju pohltil. Lia bola vydesená. Vedela plávať, ale na toto nebola pripravená. Nejaká vec, či bytosť s ňou hovorí pod vodou a bráni jej nadýchnuť sa. Skúsila sa ohnať päsťou. Bez účinku. Svetla stále pribúdalo, až sa jej zdalo, že ona sama je jeho súčasťou. Kyslík jej rýchlo dochádzal a rovnako sa jej míňali aj riešenia. Prepadla ju ostrá bolesť v krku a postupne stratila vedomie. „Sviňa...“ povedala v duchu mliečnemu svetlu a potichu sa zosunula na dno zátoky.
Keď znova prišla k sebe, otvorila oči. To svetlo tam stále bolo. Vznášalo sa kúsok pod hladinou a čudne sa skrúcalo. Liu prekvapilo, že žije. Rovnako ako to, že je stále vo vode. Urobila jedinú vec. Vystrelila hore a prerazila hlavou nad hladinu. Dýchalo sa jej sťažka a vzduch bol odrazu chladný.
Pred ňou stál Astrix so skrivenou tvárou. Vyzeral, akoby šiel skočiť do vody. V momente, keď ju zbadal, nemohol reagovať. Jeho výraz sa kúsok po kúsku presúval, až z neho bol ten najšťastnejší úsmev, aký uňho kedy videla.
Astrix ju vytiahol z vody a uväznil ju v takom tuhom objatí, že sa rozkašľala. Nechal ju rozdýchať sa a chvíľu na ňu len šokovane pozeral. Z drobných copíkov a mihalníc jej kvapkala priezračná voda. Bola do nitky premočená. „Ako sa ti to podarilo?“ spýtal sa.
Chvíľu si v tichosti triedila myšlienky.
„Neviem.“ odvetila nakoniec. Prvýkrát, odkedy sa poznali to povedala tak, ako to myslela. Astrix zbadal na jej krku dlhý zárez. Mala ho kúsok pod uchom, no nevytiekla z neho ani kvapka krvi. Keď k nej natiahol ruku, spýtavo sa obrátila.
„Máš porezaný krk.“ vysvetlil a dotkol sa zárezu na jej krku. Trocha sa šklbla a pýtala sa: „Fakt? Ja nič necítim.“ Potom si priložila ruku na zárez a zamračila sa. „Deje sa tu príliš veľa čudných vecí.“ Zárez na jej krku sa zatrepotal a zmizol. Nevšimla si to. „Niečo mi hovor.“ povedal Astrix a skontroloval si ranu. Lia si ju všimla. „Čo sa ti stalo?“ opýtala sa súcitne. Astrix jej nechcel povedať, kde k tej rane prišiel. Hoci by asi mal. Možno by mu neverila. „Odrel som sa.“ povedal potichu, akoby to nestálo za reč.
„Neklam. Neznášam klamárov.“ povedala mu, keď videla ako klopí oči. „Tebe sa aj tak nedá klamať.“ ozval sa Astrix. Musel jej to povedať. Tak sa nadýchol a rýchlo zo seba vysypal: „To je z tvojho lana. Chcel som ho chytiť a porezal som sa o hrot. Ty by si urobila to isté.“ dodal, keď videl, ako sa tvári. Ten vďačný pohľad jednoducho nezniesol. Potom si odopol karabínu s lanom a pripevnil ho na jej opasok.
„Ale...“ namietla chabo, no Astrix ju zastavil: „Potrebuješ ho oveľa viac než ja!“ Lia zmĺkla a pustili sa do pomalého výstupu. Lia mala lano pripnuté na opasku, Astrix liezol za ňou a občas jej dával stručné rady. Lia sa snažila s ním rozprávať, no Astrix sa nemohol rozptyľovať. Nemal lano a stena bola skoro kolmá.
